Текст и перевод песни Modre Hory feat. Martin M. Šimečka - Beh všemohúci

Beh všemohúci

Dlhým behom som vyhnal z pľúc dym zo včerajších cigariet, z krvi alkohol a z mysle jedovaté myšlienky
Ale najmä to bol stav prázdnoty a nehybnosti, náznak smrti v jej láskavej podobe
Bolo to blažené vákuum, prestávka v živote

Večer dávali sme na gigu repy
Ráno strážime si tepy, keď začína beh
Lebo nie som bežec veľký
No tak ako vraví my man Marián: "jebať pace, žiande hecy"
Priemerné tempo, vo vlasoch vietor
O chvíľu sme v lesoch, však krajské mesto
Počujem vresk, ha, snáď sa mi to tiež zdá
A tamtá silueta je iba lom svetla
Zrazu kaluž, čľap, vlhký chlad, prebije strach
Lebo moja obuv neni vode rezistentná
Ľahká krivda v mojom výraze je evidentná
Ale fňukať hore kopcom? Jou, neni ten čas
Pľúca kvília, to je tá chvíľa, po piatich míľach
Budem mať gloriolu nad hlavou jak prezidentka
V ťažení za lepší svet perzistentná
Endorfínov kopa teší ma čistá existencia. Jou
Späť na hoteli, uterák na poličke Baumax
V sprchovacom kúte hotelová Schauma
Odtekajúca pena, neodtečená karma
Rozhodne o tom aký budem stav mať
Roland Kocúria Labka tiež vstáva, hľadá v appkách
Kde je v tomto meste výberová káva
Zo Subsaharskej Afriky
Kde klimatická kríza kazí biznis farmám a život maličkým

Som si istý, že elegancia pohybu výnimočného bežca nezávisí len od stavby tela a štruktúry svalov
Je výnimočným výkonom mysle, rovnako ako ním je elegancia vety brilantného spisovateľa či elegancia hry geniálneho huslistu
Viem to, lebo sa túto eleganciu pohybu márne pokúšam dosiahnuť po celý život

Ide to so mnou dole kopcom
Vždy keď idem hore kopcom
Zas raz ma ten kopec nakope
Všetky pochybnosti nakope
Jedinú 9 čo som kedy mal, mám na ruke
A Suuntá ľúbia papať výškové metre
Oheň jak v pekle, páli to, dám to
Daj mi chvíľu, vedľa my man Pali, funím prvú ligu
Tepy lietajú jak vety, keď pľujeme repy
Dnes pľujeme oheň. Už, už, tam budeme
Už len tisíc nádychov, raz toľko nadávok
Nenávidím ten kopec. Prosím, zapáľ ho
Cesta je trail, a ja sa cítim jak tínedžer
Sledujem značky, o ktorých ani Refresher nevie
Trendsetter Bene a popritom vypľúvam dušu
Ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou ani nie je

Melanchólia je existenciálna clivota, ktorá má k radosti ďaleko, ale nie je nepríjemná
Nechce sa mi rozbehnúť, ale zároveň po toľkých rokoch behania viem, čo budem prežívať, a nechcem sa toho vzdať
Keď hovorím o melanchólii, mám na mysli zvýšenú citlivosť voči samotnej existencii, ktorá prestáva byť samozrejmá
Keď v blate po včerajšej búrke uvidím stopu vlka, vnímam ju skôr ako správu o tajomstve bytia
Neviem, ako ten vlk žije a čo tu robil, stretli sme na jednom mieste, len v inom čase
Keď preskakujem spadnutý strom, ktorý ešte predvčerom stál, keď vidím nové koryto potoka
Ktoré vyryl príval vody, vnímam ich skôr ako prejavy entropie než ako jednotlivé obrazy divočiny
Je to melancholický úžas, umocňovaný pohybom

Almighty Run

With a long run, I expelled the smoke of yesterday's cigarettes from my lungs, alcohol from my blood, and poisonous thoughts from my mind.
But most of all, it was a state of emptiness and immobility, a hint of death in its most gracious form.
It was a blissful vacuum, a pause in life.

In the evening we were giving reps at the gig.
In the morning we watch our heart rate when the run begins.
Because I'm not a great runner.
But as my man Marián says: "fuck pace, no hype".
Average tempo, wind in my hair.
In a moment we are in the woods, but the regional city.
I hear a scream, ha, maybe I'm just imagining it.
And that silhouette is just a refraction of light.
Suddenly a puddle, a splash, a damp chill, fear pierces.
Because my shoes are not water resistant.
The slight resentment in my expression is evident.
But whining up the hill? Yo, there's no time.
My lungs are blooming, this is the moment, after five miles.
I will have a halo over my head like the president.
Persistent in the pursuit of a better world.
A bunch of endorphins makes me happy with pure existence. Yo.
Back at the hotel, a Baumax towel on the shelf.
Hotel Schauma in the shower.
The flowing foam, the unwashed karma.
It will definitely decide what state I will be in.
Roland Kocúria Labka also gets up, searching in apps.
Where in this city is the specialty coffee.
From Sub-Saharan Africa.
Where climate crisis spoils business for farms and lives for the little ones.

I am sure that the elegance of movement of an exceptional runner does not depend only on physique and muscle structure.
It is an exceptional feat of mind, just as the elegance of a brilliant writer's sentence or the elegance of a genius violinist's playing is.
I know this because I have been trying in vain to achieve this elegance of movement all my life.

It's going downhill with me.
Whenever I go uphill.
Once again, that hill is kicking me.
Kicks away all doubts.
The only 9 I've ever had is on my hand.
And Suuntos love to eat elevation meters.
Fire like in hell, it burns, I'll make it.
Give me a moment, next to me my man Pali, I'm wheezing the first league.
My heart rate is flying like sentences when we spit reps.
Today we spit fire. Almost there, we'll be there.
Just a thousand breaths left, twice as many curses.
I hate that hill. Please, burn it.
The road is a trail, and I feel like a teenager.
I follow signs that even Refresher doesn't know about.
Trendsetter Bene and meanwhile I'm pouring my soul out.
Which most likely doesn't even exist.

Melancholy is an existential longing that is far from joy, but it is not unpleasant.
I don't feel like running, but at the same time, after so many years of running, I know what I'm going to experience, and I don't want to give it up.
When I talk about melancholy, I mean an increased sensitivity to existence itself, which is no longer self-evident.
When I see a wolf's track in the mud after yesterday's storm, I perceive it more as a message about the mystery of being.
I don't know how that wolf lives and what it was doing here, we met in the same place, just at a different time.
When I jump over a fallen tree that was still standing the day before yesterday, when I see a new riverbed.
Which was carved by a torrent of water, I perceive them more as manifestations of entropy than as individual images of wilderness.
It is a melancholy wonder, enhanced by movement.