Lyrics Sonety - Sima Martausová

V tichu hrdých alejí, topoľov a jarných briez
V sebe zisťujem, čo život je a čo v ňom je už cez
Dôkazom, že vždy človek k dobru zavanie
Je jeho vlastné svedomie a následne pokánie
A verným dôkazom, že si, bože, ľuďom vyhovel,
Sú pre mňa všedné závraty ako plásty medové

V sile ťažkej pšenice a snopov sena na poliach
Prechádzam s malým batôžkom, kde sa ľudia neboja
A v ruke mám kríž z koraliek, spievam nahlas žalmy si
Slnko, sťaby hračkou svetla, z božích rúk len si visí
Aj keby všetko zlyhalo a nič nebolo
V knihách božia láska ostane, nikdy nezlyhá

V teple piecky domova zabúdame na prepych
Vo vlne pevných kabátov, sťaby z rokov dvadsiatych
Si občas povzdychneme, že bolo aj viac priaznivo
No pravda, tá je v stretnutiach, ktoré boli naživo
A radosť, tá je ukrytá v časoch menej hektických
S básňou, že dar viery mám v modlitbe, zatajujem dych

V láske, čo je obetou, učím sa, čo vlastne je
Prečo lásku pečatia priesvitne biele záveje
A viem, že človeka to vždy viacej ťahá ku dobru
Iba z lásky ku ľuďom chcem dať vázy na obrus

Aj keby všetko zlyhalo a nič nebolo
V knihách božia láska ostane a nikdy nezlyhá
Sype sa na kvety, v tichu hrdých alejí píše ľuďom sonety
Nezlyhá, hoc visíš na lane, aj keby všetko odišlo
Ona ostane, na ostane, ona ostane, ona ostane